Pôvodom z juhovýchodnej Európy a Malej Ázie sa tento poloker  vyskytoval na území dnešného Slovenska už pred tisícročím, čoho dôkazom sú mená slovenských obcí, ako napr. Drienovo, Drienica, alebo Drienovec. Aj keď má táto drevina k rastu rada svetlé, slnečné podmienky a vápencovú pôdu, nie je považovaná za výnimočne náročnú. Zvykne kvitnúť už skoro na jar, vo februári a podľa ľudovej pranostiky, keď kvitnú drienky, prichádza ochladenie, ktorému sa taktiež vraví „drienková zima“.

Drieň obyčajný (lat. Cormus mas L.) je okrem záhradkárov obľúbený aj medzi včelármi, pre ktorých včely sú drobné zlatožlté kvietky prvým zdrojom peľu a nektáru. Plody drieňu sa nazývajú hovorovo „drienky“  (aj keď ich ludia poznajú aj pod názvom „svíb“) a vďaka vysokému obsahu vitamínu C boli obľúbené v mnohých kultúrach.

Napríklad v starovekom Ríme sa jedli drienky ako delikatesa na koniec hostiny. V japonskej medicíne sa drienky považovali za recept na dlhovekosť  a boli súčasťou tzv. „lieku ôsmich chutí“. Drieň taktiež ovplýva výnimočne tvrdým drevom, ktoré je silne odolné hnilobe a vode. Na Slovensku má drienka svoje miesto okrem názvoslovia obcí aj v miestnych povestiach.

Traduje sa, že slovenský hrad Čabraď (okres Krupina), mal kedysi postavené opevnenie z drienkového dreva a pri útoku Turkov, sa ich zápalné šípy od tohto opevnenia odrážali, a preto hrad nedokázali dobyť.  Taktiež sa drevo využívalo na výrobu poryskov a bičov.